Na tohtoročných majstrovstvách Európy vo vytrvalostnom jazdení vo francúzskom Floracu zaznamenalo Slovensko historický úspech – po prvýkrát bodovalo v súťaži družstiev a obsadilo 6. miesto – a to na najnáročnejšej vytrvalostnej trati v Európe, vedúcej ťažkým horským terénom národného parku Cévennes s celkovým prevýšením 4500m.

Slovenské družstvo v zložení Feras Boulbol – Medina, Feiruz Boulbolová – Milad, Charlotte Mlynčeková – Musafer a Silvia Potočná – Silvia si vyslúžilo uznanie aj za to, že súťaž dokončilo v plnom počte. Toto sa okrem Slovenska podarilo len víťaznému francúzskemu družstvu a talianskemu družstvu, ktoré obsadilo 4. priečku. V súťaži družstiev sa Slovensku tentokrát podarilo prekonať aj krajiny ako Nemecko, Bahrain, Katar či Spojené kráľovstvo.

Celkovým víťazom súťaže v kategórii Open sa štýlom štart-cieľ stal jazdec zo Spojených Arabských Emirátov (UAE) Ali Khalfan Al Jahouri na kobyle Kalifa, ktorá svojou priemernou rýchlosťou 18,48 km/h vytvorila nový rekord trate. Ako pikošku možno spomenúť, že Kalifa v poslednom kole stratila podkovu, preto musel jazdec použiť konskú “topánku” Easyboot, ktorá jej údajne padala z kopyta, tak musel neustále zastavovať a opätovne ju nasadzovať. Ďalšou zaujímavosťou je, že túto kobylu kúpila emirátska športová stajňa Al Wathba z Uruguaja a tréning na ME vo Floracu absolvovala v UAE výlučne na v púšti pri Abu Dhabi. Tu minulý rok obsadila 2. miesto v prestížnom President´s Cup. Je preto zrejmé, že so skutočne kopcovitým terénom s vysokými prevýšeniami mala táto výnimočná kobyla tú česť po prvýkrát tu vo Floracu! Jej jazdec sa tak stal len druhým nefrancúzskym víťazom Floracu v histórii, ktorá sa píše od roku 1975 (prvenstvo drží Britka Katie Smith z roku 2005).  Tým padol ďalší mýtus – a to ten, že Arabi sú síce neprekonateľní v púšti, ale na technických a kopcovitých európskych tratiach sú na Európanov, a špeciálne na Francúzov prikrátki. Nie však úplne – víťazstvo totiž nie je všetko. Na vyhlásenie výsledkov bola víťazná kobyla predvedená v pomerne vyčerpanom stave, pričom ostatné kone s poprednými umiestneniami, ktoré trať prešli v takmer rovnakej rýchlosti, boli v celkom dobrej pohode a pôsobili sviežo.

Foto Galeria 1 Foto Galeria 2

Titul Majstra Európy vo vytrvalostnom jazdení pre rok 2011 (a 2. miesto v kategórii Open) si s priemernou rýchlosťou 18,23 km/h opäť odniesla už legendárna španielska dvojica Maria Alvarez Ponton so svojím 16-ročným, len 148cm vysokým plnokrvným arabským valachom Nobbym, alebo po francúzsky “Le Grand Nobby”. Je to už ich štvrtý majstrovský titul za sebou – vytrvalostným majstrovstvám kraľujú od exotických majstrovstiev sveta v Malajzii v roku 2008. Alvarez Ponton pritom trénuje Nobbyho taktiež na púšti v UAE a toto bol podľa nej jeho prvý pretek v horskom kopcovitom teréne.

Striebro si z ME odniesla nemecká jazdkyňa Sabrina Arnold na 11-ročnom arabskom plnokrvnom valachovi Beau ox (18,20 km/h) a bronz získal domáci jazdec Pierre Fleury na 13-ročnom valachovi plemena francúzsky jazdecký kôň Kergof (17,96 km/h). Prestížnu cenu kondície veterinárna komisia udelila 12-ročnému arabskému plnokrvnému valachovi Antall de Jalima, ktorého na 4. mieste v kategórii ME doviedla do cieľa francúzska jazdkyňa Virginie Atger.

V družstvách si zlato vybojovali domáci Francúzi. Strieborným Španielom víťazstvo v družstvách uniklo len o vlások, keď bol v cieľovej veterinárnej kontrole vylúčený ich kôň Arizona de Lafont pre krívanie. Bronz získalo družstvo Belgicka.

Pre úplnosť treba dodať, že v kategórii Open vo Floracu tento rok štartovalo 78 jazdcov z 17 krajín, dokončilo 43. V kategórii Majstrovstiev Európy to bolo 64 jazdcov, dokončilo 37.

Slovenskí jazdci sa v kategórii jednotlivcov umiestnili nasledovne, všetci s priemernou rýchlosťou 13,2 km/h: Open – 40., ME – 34. Feras Boulbol – Medina; Open – 41., ME – 35. Feiruz Boulbolová – Milad; Open – 42., ME – 36. Charlotte Mlynčeková – Musafer; Open – 43., ME – 37. Silvia Potočná – Silvia. Charlotte Mlynčeková zároveň získala cenu za najmladšieho jazdca, ktorý súťaž dokončil.

Treba uviesť, že minuloročnú rekordnú priemernú rýchlosť víťaza (17,6 km/h) tento rok prekonalo až 8 jazdcov. Už minuloročný rekord bol dosiahnutý vďaka zmene pôvodnej trasy 160km okruhu tak, aby bolo znížené celkové prevýšenie na súčasných “len” 4500m a tým aj zmiernená náročnosť trate. Tento rok bola trať ešte vylepšená terénnou úpravou niektorých skalnatých úsekov drvením. Napriek tomu aj stanovená minimálna rýchlosť 13 km/h znamenala nasadenie rýchleho tempa a pokiaľ možno cvalu všade tam, kde to terén len trochu dovoľoval, pričom za úseky vhodné na cval sa tu považuje všetok podklad, z ktorého netrčia veľké kamene, resp. ktorý neklesá príliš strmo dole, t.j. aj tvrdé kamenisté cesty či asfalt. Len pre ilustráciu, až do roku 1984 boli víťazné rýchlosti vo Floracu pod 13 km/h.

Florac – trať

Florac sa od iných vytrvalostných pretekov líši predovšetkým tým, že sa beží ako jeden veľký 160-kilometrový okruh. To znamená, že existuje päť rôznych miest pre veterinárnu kontrolu, ktoré sú umiestnené pozdĺž trate.

Florac sa považuje za najťažší vytrvalostný pretek v Európe a druhý najťažší na svete, hneď po americkom Tevis Cupe. Jeho náročnosť nespočíva len v ťažkom skalnatom teréne s veľkým prevýšením a neustálym stúpaním a klesaním a v rôznorodosti krajiny, ktorou trať prechádza, ale aj v premenlivosti miestneho počasia, od studeného vetra a hmly na vrcholoch kopcov až po sucho a úpek na náhorných plošinách. Florac je však nepochybne aj jednou z najkrajších a najúchvatnejších vytrvalostných tratí na svete.

Trať pretekov je vedená cez územie národného parku Cévennes v regióne Lozére. Tento kraj je charakteristický obrovskými a hlbokými kaňonmi, ktoré do krajiny za tisícročia vyhrýzli krištáľovo čisté rieky. Ľudská ruka v údolí kaňonov, no aj v jeho strmých svahoch vybudovala malebné kamenné dedinky, ktoré aj dnes na prvý (aj na druhý) pohľad vyzerajú tak ako pred stovkami rokov. Nečudo, že celá táto oblasť patrí do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po vystúpaní strmých a skalnatých stien kaňonov nespočetnými serpentínami, ktoré neustále ponúkajú mrazivý pohľad do priepasti pod nimi sa človek ocitne vo výške okolo 1000 metrov nad morom na šírych vápencových náhorných plošinách nazývaných Causses. Tu je krajina tvorená suchými a skalnatými horskými pasienkami, ktoré občas prestriedajú polia a borovicové lesy.

Florac – história

História vytrvalostného jazdenia ako ho poznáme dnes sa začala písať práve vo francúzskom regióne Lozére, v oblasti národného parku Cévennes, ktorá je označovaná aj ako kolíska vytrvalostného jazdenia. Dodnes v tomto regióne pôsobí množstvo celosvetovo známych i menej známych chovateľov najlepších vytrvalostných koní sveta, ktoré často svoj pôvod odvodzujú od legendárneho žrebca menom Persik. Oblasť národného parku Cévennes je preto medzi vytrvalcami známa aj ako Persikland. Tento plnokrvný arabský žrebec sa narodil v roku 1969 v ruskom žrebčíne Tersk na Kaukaze, v roku 1974 bol zakúpený do Francúzska, v roku 1975 a 1976 vyhral novozaložené preteky “Florac” – vtedy, až do roku 1981, sa ešte bežali na 120 km. Následne jeho priami potomkovia pravidelne obhajovali víťazstvo vo Floarcu, z ktorého sa stali každoročne poriadané vytrvalostné preteky „par excellance“. Popri Persikovi je legendou Floracu aj francúzsky jazdec Denis Pesce, aktuálny vedúci ekipy Talianska, ktorý tieto preteky vyhral 8-krát na piatich rôznych koňoch. V roku 1984 sa vo Floracu uskutočnili prvé Majstrovstvá Európy vo vytrvalostnom jazdení. Víťaz vtedy dosiahol priemernú rýchlosť 13,68 km/h. Po dlhých 27 rokoch sa vytrvalostné majstrovstvá do svojho „rodiska“ vrátili opäť v roku 2011.

Náš Florac

V tomto kraji v sobotu 10. septembra 2011 o 4,30 nad ránom odštartovalo 78 koní z areálu pri dedinke Ispagnac na 160-kilometrový okruh Majstrovstiev Európy vo vytrvalostnom jazdení. V tme sa po jednej strane údolia rieky vinul dlhý pás poskakujúcich svetielok čeloviek jazdcov a po druhej strane dlhý pás svetiel servisných áut pomaly sa presúvajúcich cez nasledujúcu dedinku Florac. Kone v tomto prvom kole v tme zdolali 33,8 km cez lesnatú krajinu a vystúpali približne 500 výškových metrov na 1000 metrov nad morom do miesta prvej veterinárnej kontroly pri kamennej horskej dedinke Barre des Cévennes. Druhé, 22,8-kilometrové kolo už viedlo viac-menej v tejto nadmorskej výške (avšak s neustálym striedavým stúpaním a klesaním) náročným skalnatým terénom do druhej veterinárnej kontroly v La Bécede. Nebyť hustej hmly, toto kolo by určite poskytovalo úchvatné výhľady na okolitú vysokohorskú prírodnú scenériu a hlboké kaňony pod nami. Takto sme naďalej nevideli nič. Tretie, 26,6-kilometrové kolo bolo obávané pre najvyššie jednorazové prevýšenie na relatívne krátkom úseku (cca. 700m na 10 km) a výstup na najvyšší bod trate – vrch Mont Aigoual (1565 m.n.m.) Tu sa nachádza meteorologická stanica a za pekného počasia z neho údajne vidieť aj Stredozemné more, Aply a Pyreneje. My sme pre pretrvávajúcu hustú hmlu naďalej ledva videli od jednej tyčky určujúcej trať k druhej, niekedy ani to nie. Pri následnom klesaní do cca. 1100 m.n.m. do tretej veterinárnej kontroly v Camprieu sa však hmla začala trhať a občas odkryla úchvatné pohľady na okolité kopce a do hlbokého údolia pod nami. Štvrté, 25,8-kilometrové kolo viedlo najprv dlho-predlho po vrstevnici mohutného svahu zvažujúceho sa do údolia rieky, až do malebného kamenného mestečka Meyrueis, kde kone prebehli hlavnou ulicou za nadšeného potlesku divákov posedávajúcich na terasách okolitých kaviarní. A potom opäť stúpanie z údolia na náhornú plošinu Causse Méjean do štvrtej veterinárnej kontroly La Citerne. Nasledovalo dlhé, 31,4-kilometrové piate kolo mierne zvlneným, tvrdým a kamenistým terénom náhornej plošiny. To už hmla dávno pominula, nebo bolo bez obláčka a slnko začalo riadne pripekať. Hovorí sa, že kto úspešne prejde veterinárnou kontrolou po tomto piatom kole, dokončí Florac. Zrada je totiž v tom, že toto kolo je relatívne rovinaté, čo po predošlých horských výstupoch a zostupoch zvádza k vyššej rýchlosti v cvale, pričom kone už majú v nohách vyše 100 km. Predposledná veterinárna kontrola, pre slovenské družstvo už v atmosfére pokojného skorého jesenného podvečera na náhornej plošine. Začína to vyzerať, že by sme mohli všetci dokončiť…Do posledného kola vyrážame každý so svojimi myšlienkami, skvelá Medina na čele, šlape živo dopredu akoby bola na vychádzke. V ťahaní sa striedali s Milad, Silva s Musaferom statočne a bez reptania držali krok, no keď sa už žiadnemu z koní nechcelo ísť vpredu, zobrala to Medina do svojich rúk a odhodlane potiahla. Posledné, 19,8-kilometrové kolo je jedno dlhé klesanie z náhornej plošiny serpentínami kamenistej cesty späť do areálu pretekov v Ispagnacu. Klus dole kopcom po tvrdom podklade ešte naposledy preverí pevnosť konských nôh po 160 kilometroch. Vjazd na trávnatú cieľovú rovinku. Potlesk divákov. Napätie pred preklusaním v poslednej veterinárnej kontrole. A výrok rozhodcu po energickom kluse Silvy, ktorý si navždy zapamätám: “The horse is fresh!” Medina, Milad, Musafer – všetci prešli, všetci sme dokončili!

Zoznam ľudí, ktorým za tento úspech vďačíme, by bol snáď dlhší ako tento článok, preto sa ani nejdem pokúšať o vymenovanie – ĎAKUJEME VÁM!

 
Zdroj: www.dvorupotocnych.sk